♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Prosinec 2014

Zakomplexované ľudstvo

11. prosince 2014 v 13:16 | Antonia Vierik |  Názory, názory, názory...
Zakomplexované ľudstvo

Ach! Ako by som začala. V poslednej dobe, (asi od včerajška, no aj dávno predtým) ma trápi jedna vec. Ohromná, hlúpa, trápna zakomplexovanosť niektorých ľudí. Ľudí, ktorí sa nevedia baviť buď preto, lebo sú na to až príliš dobrí, aby sa zapojili do nejakej tej trápnej aktivity, kde od nich niečo budú požadovať, alebo sú vážne hnusne zakomplexovaný, hanbia sa a nevedia čo so sebou, alebo ľudí, ktorí sú "dokonalí, kritický a neuveriteľne, ba až nadrozmerne inteligentný". Je to v úvodzovkách, no, asi viete prečo.


Poznám takýchto ľudí. Tá druhá kategória, no... Oni za to viac menej nemôžu, myslím si, že sa to môžu skôr iní, tí, ktorí to tým ľudom spôsobili či už šikanou, ponižovaním a podobne, to je vec psychiky. No tá prvá a tretia kategória, tá ma vážne reálne štve. Na čo sa hrajú? Na niečo, čo nie sú? Alebo.. sú? Akurát dnes sme rozoberali na jednej hodine v škole to, prečo turisti niekedy neradi chodia na Slovensko. Jeden z dôvodov tam bol uvedený aj tento - Zakomplexovanosť Slovákov a práve to ma inšpirovalo aby som niečo takéto napísala.



Napíšem vám jednu príhodu, ktorá sa nedávno stala. Boli sme na jednej akcii aj so spolužiakmi a tiež s ďalšou triedou z inej školy. Prišli sme do jednej miestnosti a tam od nás vyžadovali miernu aktivitu. Chceli od nás vybrať pár dobrovoľníkov, a nech sa zapoja do, celkom zábavnej hry. Dievča zavolalo moju kamarátku a mňa a ešte aj pár iných. Mne to nerobilo žiadny problém, postavila som sa a s úsmevom a očakávaním som tam šla. Ale čo ostatní? Sedeli tam, a každý jeden "Ja nejdem, ja nejdem..." A prečo by aj šli? Však je to veľmi trápne... Zapájať sa niekde a zabávať sa. Nad tým sa mi pozastavuje rozum.



Áno, tento článok je dosť kritický, ale potrebovala som sa z toho vypísať a podeliť sa s vami o svoj názor. Podľa mňa je na vine tohto problému aj veľmi malá socializácia niektorých ľudí. Myslím tak, že, narodila som sa na dedine, tak teraz tu sa budem pohybovať, tu zostarnem, tu si nájdem priateľa... Budem sa baviť ako všetci ostatný, budem piť fajčiť, veď načo by som spoznávala niekoho nového?


Dá sa tomu však predísť. Stačí troška snahy, a brať aj svojich kamošov na akcie, zoznamovať ich, hovoriť im vaše zážitky. Vážne všetko sa dá napraviť. Ach.. Ako ste mi pomohli ha ha.. :D Tak dúfam, že so mnou aspoň niekto súhlasí a aspoň z trošky sa nad tým zamyslí :) Tak teda, krásny deň vám prajem a dúfam že sa mi v najbližšej dobe podarí urobiť s niekým zaujímavý rozhovor. Tak sa majte miláčikovia.



Antonia Vierik

Ballet dancer 15. časť

9. prosince 2014 v 18:56 | Antonia Vierik

Ballet dancer 15. časť

Tento príbeh som zaradila so témy týždňa preto, lebo si mysím, že veľa ľudí nevie o tomto príbehu a táto časť sa mi k téme týždňa hodila. Tak dúfam že zaujme aj vás :) Prečítajte si aj ostatné časti, ak sa vám bude táto páčiť moji milovaní čitári :)
Zobudilo ma hrejivé šteklenie.. hmmm, nie, neboli to slnečné lúče, bolo to hrejivé šteklenie Simonových pier na tým mojich. Otvorila som oči a uvidela som jeho zamatovo krásnu tvár. Usmiala som sa a posadila, no v tom momente ma zastavilo niečo mäkké a voňavé. Otočila som sa a za mnou sedel veľký, ba až obrovský plyšový medveď. Do očí sa mi opäť tlačili tie neodbytné kvapky vody. Milujem ho. Tak veľmi ho milujem. "Dúfam že si sa krásne vyspala princezná moja." Opäť som sa na neho pozrela no nemala som slov. Žiadne slová, ktoré by som mu mohla povedať. Iba jedny, ktoré mi stále vírili hlavou. Dva slová, ktoré však boli také silné, že moje sebavedomie a strach mi nedovolili vysloviť ich nahlas. Simon vstal a začal rozprávať. "Bol som teda v meste, po tvoje veci a zastavil som sa ešte v jednom obchode."



Šibalsky sa usmial a na chvíľku sa odmlčal. Vyšiel za dvere, aj so škatuľou ktorú položil na zem a začal z nej čosi vyťahovať. "Zastavil som sa teda v tom obchode a keď som ich uvidel, tak som si ťa v nich okamžite predstavil princezná. A týmto by som aj..." Nemohla som nič neurobiť. Šaty boli celé krémové, na prsiach trošku nazberkané, v páse stiahnuté, a sukňa od konca rebier nádherne nafúknutá. Vzadu bili dlhé a vpredu krátke. Kontrastovala na nich čierna mašlička na ramene a malé, malinké jemnučké kamienky ktoré zdobili stiahnutý pás. Boli DO-KO-NA-LÉ! Vyskočila som teda z hodvábnej postele a hodila som sa na neho. Moje pery sa ocitli a tých jeho, a do toho bozku som dala toľko vášne a lásky a on mi to opätoval. Zaboril si ruku do mojich strapatých vlasov. Boli sme pri sebe asi 5 minút a keď sme od seba odstúpili Simon lapal dych a ja tak isto. Usmial sa na mňa. "Uhmmm, takže, týmto by som ťa aj chcel pozvať na ples modrých labutí... Možno si o tom už niečo počula, koná sa každoročne v Paríži a tento rok tam mám cestu no a, ako by som tam šiel bez partnerky?"



Svet sa mi začal konečne zliepať do normálu... Počkať. Nie do normálu, no extra mega účastnej dimenzie s ktorou som ani náhodou nerátala. Mame sa vodilo čo raz lepšie a mne tiež. Policajti stále pátrali po tom sviniarovi, čo to mohol urobiť. A Simon ma miloval. A ja som milovala jeho, hoci som mu to nevedela povedať. Ale milovala som ho. Milovala!

Antonia Vierik

Kaskáda myšlienok

8. prosince 2014 v 15:04 | Antonia Vierikň |  Téma týždňa

Kaskáda myšlienok


Čo by som povedala, ale nemôžem? NIČ! Čo človek vlastne v tejto dobre nemôže? A aj keď nemôže, tak.. vlastne môže? Ľudia sú tvrdohlaví a často krát aj nezodpovední no a... rebelantskí. Hovoria to čo si myslia, hoci, podľa mňa si to často krát nemyslia a dávajú iným najavo, že práve oni, a práve ten ich názor je ten správny, hoci ten názor možno vôbec nie je ich....

Tak fajn, začiatok je trošku dopletený, uznávam, ale myslím že ste pochopili čo tým chcem povedať. Keby som sa mohla na svet pozrieť cez nejaké okuliare, v ktorých by sa zobrazovali úprimní ľudia na farebno, obávam sa, že väčšina sveta by bola čiarno-biela. Nie.. NIE! Vôbec to nevidím pesimisticky, skôr konečne niečo vnímam reálne, pri tej mojej bubline optimizmu. Keď sa pozerám okolo seba, ľudia sú zavesení na mobiloch, facebookoch, snapchatoch, twiteroch, instagramoch... achhh, je toho veľa na čom sa dá "visieť".... Vidia ľudia vôbec realitu? Vidia vôbec ľudí inak ako na profilových fotkách? Nedopadne ľudstvo za chvíľku tak, ako dopadlo v rozprávke WALL.E? Prečo sa toho tak veľmi obávam?


Je len veľmi málo ľudí, ktorých poznám, že čítajú. Aj to je jeden z dôkazov, že ľudstvo.. hm, ľudstvo smeruje do nejakej čiernej diery. Ach, nejaké pesimistické to je, nie? Na môj vkus. Je tu však svetielko ktoré bliká a je ako výstražná kontrolka a chráni nás pred tým aby sme spadli niekam do neznáma. Som to ja. Ha ha ha.. Ale nie.. Okej, je to naše svedomie. Naša duša, naše podvedomie, ktoré nám sále pripomína čo je dobré a čo zlé. A čo môžeme a čo nie. Myslím, že človek má hranice. Má, určite niekde sú, len celkom presne neviem kde. Ale to asi nik okrem Boha, že? ...


ČO? Čo je to za otázku, čo by som povedala ale nemôžem? Jediné čo sa nedá vypovedať a opísať je láska, Boh, šťastie a teória relativity...(okej, tá teória relativity je asi iba nad moje schopnosti, no to ostatné sa úplne vážne... nedá sa to opísať). Ľudia dnes majú slobodné myslenie a slobodné názory, ktoré naozaj môžu povedať, pokiaľ ich nezastaví tá kontrolka, ktorú som už spomínala. Ale, tak či tak, buďme šťastní, že sú tu aj tie niektoré nevyslovené veci... Že sú tu aj niekde tajomstvá. Veď, keby sme to všetko vedeli a počuli, život bez pátrania po niečom by bol nuda.. No nie?


Antonia Vierik