♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Říjen 2014

Ballet dancer 14. časť

26. října 2014 v 10:55 | Antonia Vierik

Ballet dancer 14. časť

Po odchode z nemocnice ma opäť prepadla beznádej. Čupla som si, a všetok smútok, hnev, bolesť a beznádej som konečne dala von pomocou nekonečných vodopádov sĺz a výkrikov. Simon neurobil nič iné iba ma chytil za ruku. Nekričal do mňa nech sa ukľudním, hoci sme boli pred nemocnicou, kde pochodovalo veľa, akoby naprogramovaných ľudí, ktorí po mne stále pozerali. Bolo mi to jedno... S očami celými červenými od plaču, no už oveľa pokojnejšia som chytila pevnejšie Simonovu ruku a opäť zopakovala "Ďakujem..." Usmial sa na mňa. Bol ako anjel, anjel, ktorý tu bol pre mňa, aby ma chránil. Ako by mi Boh preukazoval svoju láskavosť, lebo vedel čo nastane. Moja unavená tvár a ešte unavenejšia duša sa skúsila usmiať. "Poď Alex. Ideme k nám" Simon ma vzal na ruky a odniesol ma až domov.


Dom mali pekný. Bol priestranný a moderný. Pri vstupe ma ohromila krásne osvetlená chodba, pozdĺž stien boli umiestnené veľké okná, cez ktoré prenikali slnečné lúče a dobýjali sa dnu, ako kuriatko ktoré sa dobýja von z vajíčka. Boli také hrejivé, akoby chceli usušiť moje slzy. Všetko tu bolo také krásne. Pozrela som na Simona. "Poď hore, ukážem ti tvoju izbu, potom ti pôjdem po veci." Prikývla som. Stále som sa celkom nespamätala, ako sa zrazu z niečoho tak krásneho môže stať niečo tak hrozné. Vyšla som po hnedo-krémových točených schodoch na horné poschodie a Simon ma zaviedol do mojej izby. Vyrazilo mi to dych. Oproti tomu môjmu kamrlíku, čo som mala doma, oproti tej tmavej izbe so zašednutými kedysi bielymi stenami, toto bolo kráľovstvo. Izba bola obrovská priestranná, celá jedna stena bola presklená spojená s balkónom a krásnymi ružovo krémovými závesmi. Posteľ bola veľká a mäkká, a keď som sa jej dotkla mala som pocit že hladkám oblaky. Na zemi bol mäkký koberec a z izby sa dalo prejsť do šatníka. V duchu som sa pousmiala. Čo tu len budem dávať... "ďakujem Simon to je, to je nádherné!" Usmial sa na mňa opäť tak hrejivo až sa mi roztápalo srdce. "Nemáš zač. Alex, som tu pre teba! Stále, oddýchni si, dúfam že sa ti tu bude páčiť, idem ešte niečo vybaviť. Sladko sa vyspi baletka" Podišiel ku mne a dal mi bozk na čelo taký dôverný a krásny že som znovu nadobúdala pocit domova.




Keď odišiel, ešte raz som sa poobzerala po mojej novej izbe. Nebude ťažké zvyknúť si na to. Nadýchla som sa. Môj nový domov. Vyzliekla som zo seba veci a hodila som sa do periny z hodvábu a zaspala som, spala som dlho a tvrdo a zlé sny ku mne nemali prístup.

Antonia Vierik