♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Září 2014

ŽI aby si PREŽIL, neprežívaj aby si žil.

24. září 2014 v 17:14 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

ŽI aby si PREŽIL! Neprežívaj aby si žil!

Mám pocit, že dnešný svet je založený na kauzách a zbytočných problémoch, ktoré vlastne vôbec nie sú problémy. Celý svet je zahrabaný pod odpadkami klamstiev, podvodov, korupcie... Ehm... Toto je ten človek, toto sú tí ľudia, ktorí majú byť mimochodom na konci potravinového reťazca v prírode. Toto má byť najvyspelejší človek - hlava zeme. Nevážime si niečo tak vzácne ako je život. Ten skutočný, v tom pravom slova zmysle.



"Keď má niečo tak maličké ako rubikova kocka 43 252 003 274 489 856 000 možností, koľko ich musí mať niečo tak obrovské a ohromné ako ŽIVOT?" Tento citát som niekde videla, no nezapamätala som si, kto ho povedal, či napísal, no viem že ten človek má neuveriteľnú pravdu. Čo to znamená žiť? Podaktorí si mylne myslia, že žiť znamená nemať povinnosti a len si užívať, drogovať, kradnúť, mať všetko čo sa im zachce, bez toho aby vynaložili nejakú námahu. Toto je však hlúposť. Život je rovnováha a spravodlivosť, aj keď nie vždy to tak platí, o tom už vieme svoje. Ale ŽIŤ by malo znamenať vyrovnávať to, niečo do života vložiť a niečo nám ten život aj vráti. Je to zákon vesmíru, prírody, zeme.. samotnej existencie ľudstva. Nezažila som krajší pocit, ako to, keď som do niečoho vložila všetku svoju snahu a trpezlivosť a ukázali sa výsledky. Žrebec, ktorý predtým nebol obsadnutý, ani ojazdený, na poslúcha mojou zásluhou na dotyk nohy. Je to zázračná spätná väzba.


Život je ako voda, keď stlačíme prsty, udržíme si ho a môžeme sa z neho napiť, no pokiaľ prsty povolíme, len tak nám pomedzi ne pretečie. Celý život sa učíme ako žiť. Pre deti je život hra. Doslova, hra je pre nich životne dôležitá, učia sa popri nej a spoznávajú rôzne nové veci. Pre školákov je život už o niečom viac a čím sme starší začíname objavovať stále viac a viac možností života. Niečo tak nádherné ako práve toto je nesmierny dar. Dar z neba. Dar ktorý si musíme vážiť. Musíme ŽIŤ aby sme PREŽILI.

Antonia Vierik

Ballet dancer 13. časť

22. září 2014 v 12:23 | Antonia Vierik

Ballet dancer 13. časť

"Čo sa deje Alex?" Povedal to pokojne a vyrovnane a jeho kľud mierne upokojoval aj mňa, no ako náhle som si spomenula na mamu, opäť som prepadla panike. "Ma-ma-mama t-tu..." "Nikam nechoď Alex, dobre? Hneď som pri tebe." Zložil a ja som sa pozrela na mamu. Stále nič. iba tam ležala a tých 5 minút čo mala prísť záchranka trvalo akoby niekoľko hodín.
Zrazu ktosi zazvonil. Vybehla som ku dverám otvorila. Keď som uvidela že je to Simon, hodila som sa mu do náruče. "Čo je s tvojou mamou?" Pozrela som sa mu hlboko do očí a z tých mojich pomaly začali tiecť slzy. Schmatla som ho za tuku a zaviedla do spálne. "Preboha!!" Skríkol. "Volala si záchranku?" "Jasné že som volala. Ako prvé po tom čom som jej skúsila tep. Doriti! Kto to mohol urobiť?" Cítila som zúfalstvo, smútok, no niekde v kútiku srdca aj hrejivý pocit z toho, že tu bol Simon. Bol tu pre mňa. Len pre mňa.

Konečne dorazila sanitka. Zobrali mamu a Simon ma zobral do auta s išli sme za sanitkou do nemocnice. Mamu niekam zobrali a nás nechali čakať na chodbe. Opierala som sa o Simonovu svalnatú a pevnú, no zároveň mäkkú a prítulnú hruď. Cítila som, jeho srdce a v tej chvíli som ani nič iné cítiť nechcela. Asi po pol hodine vyšla sestrička. "Alex Burtonová?" Vyskočila som ako strunka. "Áno, to som ja!" Sestrička pristúpila bližšie a usmiala sa na mňa hrejivým úsmevom. Aký sú zrazu všetci súcitný a vľúdny, pomyslela som si, no hnev ma v momente prešiel. Už to nie som tá stará ja s cigaretami... "Vaša matka bude v poriadku, ale budeme si ju tu musieť nejaký čas nechať. Momentálne váš dom prehľadávajú policajti, a vyšetrovanie ešte tiež potrvá. Bolo by dobre, keby ste si našli na nejaký čas náhradný domov."




Náhradný domov? Náhradný domov?! Aký? Nemám starkú... Otec je Boh vie kde... Kam mám ísť? Nemám dokonca ani priateľov. Simon ku mne podišiel zozadu a objal ma. "Alex, ak chceš, môžeš ísť k nám. Máme voľnú izbu a naši nebudú určite proti." Otočila som sa a v srdci mi začala vzrastať nádej. Dala som mu letmý bozk na pery. "Ďakujem."

Antonia Vierik

Do budúCNOSTI

20. září 2014 v 21:17 | Antonia Vierik |  Básne

Do budúCNOSTI

Téma týždńa je za hranicami reality. Myslím že táto báseň je s tým spojená. Je to mimo dnešnej reality, no je to možná budúcnosť, pokiaĺ budeme chcieť :) Uvažovala som, do ktorej rubriky mám pridať túto báseň, či do rubriky "básne" alebo "téma týźdňa". Rozhodla som sa pre básne, pre to, lebo myslím, že toto dielo si tam zaslúži svoje mieto :)


Skláňam sa a rátam kroky do budúcnosti.

Zem poskladaná z častí zázrakov.

Každý krok má nejaké cnosti,

láska pre bohatých aj žobrákov.


Zavriem oči a tancujem v daždi.

Tmavý svet sa líči farbami.

Šťastie tu zacíti každý,

pochoduje hlavnými cestami.


Magický oblúčik na tvári,

ten zvláštny spev detí.

Kde tu, sa stáva trvalý,

Duša však ďalej letí.


Starec sa skláňa o palici.

Mladšia ruka ho podrží.

Nik už nebýva na ulici,

pomoc tu vyteká z nádrží.


Tancujem ďalej,

aj keď mám vlasy mam celé premočené.

Cítim tu nádej.

Srdcia ľudí budú opäť otvorené...

Antonia Vierik