♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Březen 2014

Ballet dancer 12. časť

30. března 2014 v 12:47 | Antonia Vierik
Ballet dancer 12. časť

Rozlúčili sme sa po hodine radovania sa a predstavovania si krásneho Londýna a nášho spoločného víťazstva. Bol ma odprevadiť až pred dom dali sme si bozk na rozlúčku a ja s hrejivým pocitom na srdci a radosťou a láskou a šťastím, prosto, so všetkými krásnymi pocitmi som prišla pred dvere no zrazu ma zavanul vánok strachu.

Dvere boli dokorán a všade v dome bola tma a hrozivé ticho. "Mami?!" Zakričala som, a čakala som odpoveď, no odpoveďou mi bolo stále iba ticho. "Mami!" Kričala som v beznádeji. Vybehla som hore schodmi do mojej izby, nik. bežala som ako splašené stádo po celom dome a pred dverami do spálne som prudko zastavila. Do spálne nechodievam. Je to mamine súkromie a keď, vždy zaklopem. No teraz na to nebol čas. Nebol čas na nič! Buchla som po kľučke a vpálila dnu, až kým som s hrôzou nenašla bielu plachtu zamočenú od krvi, no mamu som nikde nevidela. "Mama! Prosím, mami! Kde si, ozvy sa!!" Kričala som v úplnom strachu beznádeji a slzy sa mi hrnuli do očí. Bolo ticho, no, niečo som začula!



Zvuk išiel zo skrine. Rozdrapila som skriňu a z nej na zem vypadla zviazaná mama s páskou na ústach. Horší pohľad som ešte nevidela! "Mama!" Skríkla som, alebo to bolo zapišťanie? Modlila som sa, nech je živá. Sklonila som sa k nej strhla pásku z úst, skúsila tep. ŽIJE! Moje srdce nevládalo s tepom. S trasúcimi rukami som vytiahla mobil a volala záchranku. Za 5 minút tu majú byť. Mame som dala prvú pomoc, no bola v bezvedomí. Nenapadlo ma nič iné, ako vytočiť Simonove číslo. Cez zaslzené oči a trasúce sa ruky som nevidela skoro nič. "Simon?!"

Antonie Vierik

Samý čas

27. března 2014 v 19:29 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Samý čas

Ľudia by chceli vymyslieť stroj času. Chceli by sa vracať do minulosti, pozrieť sa ako to niekedy naozaj bolo. Tiež by chceli vidieť našu, alebo ich budúcnosť. Jednoducho spoznať čas Zeme. Ale, prečo stroj času?

Rada sa túlam myšlienkami tadiaľ, kam krokmi nezájdem. Prechádzam sa vo vlastných snoch, vo svojom strachu, v radosti. Cestujem späť, kde som bola kedysi, na miestach, ktoré už nevrátim, vo chvíľach ktoré sa nedajú dať späť. Počkať, dajú!

Naša myseľ je stroj na cestovanie v čase. V našej mysli si vybavíme obrazy z minulosti! V našej mysli, našimi myšlienkami nakreslíme svoju budúcnosť. Načo je stroj času? A je vôbec dobré, že sa vraciame späť? Rada spomínam na to dobré, ale, kde tu sa nájde aj spomienka, ktorú by som si nerada obnovila a zažila opäť.


Ľudia chcú cestovať, nie len do rozličných krajín, ale aj v čase. V mene pokroku, vedy. Rozmýšľali však aj nad tým, že cesta späť nemusí byť vždy príjemná? Je pravda, že by sme možno dokázali svoje chyby napraviť. Dokázali by sme možno niečo na čo sme prišli až teraz. Ale všetko má na svete svoje miesto. Všetko má svoj význam. Aj naše chyby, aj to, že sme tu, v tomto časovom úseku, kde sme. Prečo cestovať inde? Do budúcnosti sa postupne dostaneme. Je bezvýznamné opakovať minulosť, lebo vďaka minulosti je súčasnosť a bude budúcnosť.




Sústrediť sa na okamih. Na silu prítomnosti a byť spokojný s tým, čo je. Tešiť sa na to čo bude, aj keď to nevieme. Zabudnúť na zlú minulosť, nechať si len to potrebné, dobré. Žijeme teraz a svojím životom "cestujeme v čase". Veď sen ľudstva sa vlastne neustále plní...

Antónia Vierik

Zlé v dobrom a dobré v zlom...

26. března 2014 v 20:13 | Antonia Vierik |  Úvahy

Zlé v dobrom a dobré v zlom...


Keby sme chceli, tak by sme sa mohli poobzerať okolo seba a v každom jednom kúte zeme, by sme našli človeka, ktorý je len šťastný, nemá žiadne problémy a robí len to, čo chce. V každom rohu by sme natrafili na dokonale šťastného človeka. Avšak, je tu malý problém, zem je guľatá.

V mojom živote, hoci môj život je oproti niektorým až primitívny, nemám tiež všetko ako môj vlastný, napísaný scenár. Je to hlúpy "problém" ach, sú to husle. Chodím na ne už 7 rokov a neustále na ne nadávam. Reči typu "na čo mi to v živote bude" alebo "Je to iba strata času" poznám veľmi dôverne. Načo mám robiť niečo, čo nemám rada, nebaví ma to, nemám o to záujem. Chodím však aj ku koňom. No, chcem chodiť večer von, s kamarátmi, rozprávať sa... Chcem byť medzi nimi populárna. Och, načo mám robiť to, čo nechcem? Načo a prečo?

Je naozaj veľa vecí, ktoré človek musí v živote robiť. Najprv škôlka, škola, práca... Preneste sa do veku, v ktorom ste chodili do škôlky. Chceli ste to? škola... podaktorí si už prešli aj školou a teraz prichádza práca. Niektorí máte možno aj niečo, do čoho sa vám vôbec nechce, no musíte. No vrátim sa k tej škôlke, tou sme si prešli všetci. Ja osobne by som sa do nej rada vrátila. Je mi na plač z toho, že som kedysi plakala pre to, že som musela poobede spávať... Vtedy sa mi to zdalo ako najhoršia vec na svete a teraz, keď som staršia zisťujem že, do kelu! Veď ja to chcem späť! A čo vy? Ľutujete škôlkárske časy?


Myslím, že to je všetko o uhle pohľadu na danú vec. Podľa mňa, je všetko na svete jin a jang. Zlé v dobrom, dobré v zlom. Nech sa pozriem na čokoľvek v mojom živote, všetko má svoje pre, aj proti. Či to bola škôlka ako som už spomínala, či to je aj táto súťaž, či je to facebook, no, jednoducho všetko.


Na záver by som chcela poukázať na to, že... Keď som chodila von, nestíhala som kone ani husle. Keď som moc často pri koňoch, ktoré mám omnoho radšej ako husle, nestíham zasa tie. To my teda až tak neprekáža. Ale keby som nechodila na husle, nebola by som ten človek, ktorý som teraz. Nemala by som tých priateľov ktorých mám teraz. Nemala by som... nemala by som polovicu toho, čo mám teraz. A pomaly zisťujem, že ja tie prekliate husle mi v živote veľmi pomohli.

Skrátka, vždy sa na veci pozrite z oboch strán a zistíte, že to najhoršie nie je až také zlé, a to najlepšie vám niekedy nedáva toľko "radosti" Koľko by ste čakali.


Antonia Vierik

Ako sa cítiš?

16. března 2014 v 19:46 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Ako sa cítiš?

Eh, keď sa ma niekto spýta, ako sa cítim, začnem si v hlave NAOZAJ premietať moje pocity a myšlienky. Len niekedy je neprístojné aby som niekomu povedala, ako sa cítim NAOZAJ. Niekedy je to ťažké, lebo to možno neviem ani ja...

V mojej hlave sa ozýva ticho. Ozvena stúpa a ja stále neviem kto som. Som zavretá v malej tmavej izbe, ktorá nemá rohy, dvere, okná ani nič čo normálna izba má. Som uzavretá vo vlastnej mysli a všade naokolo sa ozývajú tiché myšlienky pochádzajúce z mojej hlavy. Z mojch oči tečie vodopád... Kam padá?


Nie je ticho, ktoré by dokázalo byť potichu. Ticho lásky vydáva tóny symfónie, ticho trpenia vydáva zvuky plačúcich spomienok, ale nikdy nemlčí. Je to ohlušujúce ticho. Každé mlčanie.
Keď rozmýšlaš v tichu, prídeš na mnoho myšlienok, len vďaka tomu, že ty mlčíš a radu ti dáva tvoje skutočné ja. Kedy je to ohlušujúce ticho naozaj zlé? Odpoveď znie, keď trvá hodiny, dni, týždne. Vtedy z ticha ohluchnete. Začnete počúvať to zlé, nie to dobré vo vašej duši, začnete potápať dobré spomienky do mora vášho srdca a budete hluchý. Hluchý, nebudete počuť dobro.

Ako sa teda cítim? Odpovedám rovno, bez obkľúk, cítim sa... cítim...cíť... Potom to možno zistíš

Fuj.. Ohlušujúce ticho.

Antonia

It´s about time...

16. března 2014 v 14:57 | Antonia Vierik |  Smile :)
Som späť! :D
Ahoj :) Myslím že prvým bodom by tu malo byť ospravedlnenie za moju neaktivitu na blogu. Mrzí ma to. Za ten čas, čo som tu nebola sa toho asi moc nezmenilo :) No skúsim tu zhrnúť to, čo mám nové :) Teda, ak vás to bude zaujímať a dúfam, že už tu budem naozaj často :)


Ako prvé by som sa chcela pochváliť s mojimi novými conversami :D Aj keď sa ukázalo také počasie aké sa ukázalo a asi ich budem môcť opäť zbaliť do krabie v ktorej mi aj prišli :/ Ale nevadí, veď, všetko zlé je na niečo dobré. A to je pravda!

Ďalšia skvelá správa je, že Primuska začíname obsadať. Môj malý veľký žrebček prechádza ďalšou skúškou dospelého koňa. Už sa teším až dostane prvého jazdca a dúfam že to budem práve ja. Chcem s ním zdieľať každú dôležitú minútku z jeho života, aj keď, to je asi naozaj každé, všakže. Ide o to, že je to môj miláčik a prišiel sem na zem ako taký malý anjelik aby ma potešil vtedy, keď ma Morgan opustil. Ľúbim ho. Aj Morgana, aj keď už nie je tu, na Zemi.



Neuveriteľne rada vám oznámim aj to, že hrám v orchestri v prvom hlase, takže.. Som rada :D Myslím že to sú asi také najzákladnejšie veci ktoré by som vám chcela povedať a nadviazať s vami opäť aký taký kontakt :) Nezúfajte, už som späť! :D