♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Listopad 2013

Oslava 45-ky? Pre nás party hard! :D

10. listopadu 2013 v 20:53 | Antonia Vierik |  Moje zážitky :)
Oslava 45-ky? Pre nás party hard! :D

dnes moja teta oslavovala 45 rokov. Zo začiatku som sa tešila hlavne na to, že tam možno prídu takí dvaja chlapci ktorí sa mi veľmi páčili. Namaľovala som sa teda, obliekla čierne legíny a moje nové vzorované tričko, na to kvetinkovú šatku a červenú mikynu. Krásne to spolu ladilo a na nohy som si obula moje nové converse. Celá vo vytržení som sa tešila že ich tam stretnem, ale, nestretla. Stretla som tam svojho bratranca Benjamína, potom prišiel aj Marek, Janko a Evka. Vtedy sa to teda začalo.

Ja s Beňom sme boli v Alžbetkinej izbe ( moja ďalšia sesternica) a púšťali sme si platne z Gramofónu. Poviete si toto má byť zábava? Ale verte tomu, že keď zrýchlite Abu na čipmánkovskú verziu, je to zábava a keď sa z čipmánkovskej verzie stane verzia maxi spomaleného niečoho, tak by ste sa nevyhli smiechu. Toto sme robili, až kým neprišli spomínaní Marek Evka a Janko. Potom sme sa chvíľu rozprávali a postupne sme preši na obhadzovanie sa plyšákmi. Berte ohľad na to, že sa to všetko konalo v izbe 5X4 metre. Dospelí zatiaľ diskutovali, neviem o čom.

Po tom čo sme sa dobombardovali plyšákmi sme sa rozhodli, teda ja nie, ale moji úžasní bratranci sa rozhodli zobrať mi mobil a preštudovať moje sms-ky. Pravdaže, našli Tam sms-ky od XY ( nebudem ho menovať, lebo nechcem) ale, bo to jeden z chlapcov ktorí som chcela aby prišli. Prečítali si všetky trápne sms-ky a potom som začala vraždiť. Nie doslova Panebože! To nie. Začala som vraždiť šteklením Benjamína ktorý sa už zavýjal v kŕčoch a potom som prestala. Potom k nám dorazil aj náš ďalší bratranec Dávid. Začal hrať na klavíri a ja som zistila že sa mi pokúša dovolať mama, ktorá odišla asi hodinku predo mnou. " Áno?" Prekričala som zvuk klavíra na ktorom sa neúspešne Dávid snažil vyludiť pieseň. " Poď domov Tonka, Emmka sa o tebe bojí" Wau. Vážne? Moja sestra sa o mňa bojí? Pomyslela som si. " Fajn, idem" Išla som ku dverám Benjamínovi som opäť vytrhla z ruky môj mobil a podala som ho Evke, s ktorou sme vyjedali pukance, ktoré sa omylom rozsypali po celej izbe. " Musím ísť" Povedala som skleslo a moji úžasní hrdinskí bratranci sa napli a povedali " Ideme ťa odprevadiť" Super... Pomyslela som si. Pozdravila som sa teda tete, a išli sme.


Keď som vyšla von, chalani ma už čakali na mojej BMX. S Evkou sme sa na seba pozreli a ja som ich odtiaľ okamžite vykopla. Zrazu sa Marek postavil na predné pegy, Janko na zadné a Benjamín sa začal tískať skrz moje nohy na rúru. " Neviem čo odomňa očakávate" Povedala som ignorantsky zatiaľ čo sa na nás Evka smiala. Fajn. Zišla som z bicykla a namiesto mňa nastúpil Beňo. Marek sa postavil na zadné pegy a ja na predné a najmenší Janko sa postavil na rúru. Takže sme boli štyria na jeden BMX. Skvelé. Keď sme sa konečne pohli, tak som sa začala smiať, lebo vždy som o tomto iba rozprávala, nikdy som to nevykonala. Beňo si to namieril rovno dole Lúžňanskou. Všetci sme sa smiali a Evka bežala popri nás. Bola to teda brutálna zábava, no keď som sa chystala zavlať Vike, nech sa ide kuknúť na tento cirkus, prekazil nám to strýko ( Marekov oco ) s tým že už majú ísť domov. Tak fajn, rozlúčili sme sa a ja som na svojom autobuse išla domov.


A tak, teraz som doma a stále sa smejem na tom ako sme sa mohli my, štyria sloni odviesť na jedenej BMX... No skrátka 45-party Hard autobus :D


Antonia

Ballet dancer 11. časť

9. listopadu 2013 v 13:17 | Antonia Vierik
Ballet dancer 11. časť

Ďalší trapas nasledoval na telesnej, kedy som si uvedomila že som si zabudla dať podprsenku. Vážne neviem akým dôvodom. Jediné šťastie bolo, že som ako tak plochá, ale ja tak pohľady chalanov smerovali na môj nespevnený hrudník. Bože! A tá učiteľka ma aj napriek tomu nútila cvičiť. Trúba! Fajn, po telesnej som si myslela že už bude všetko v pohode, ale ani náhodou. Keď som išla do informatickej učebne, narazila som rovno do Maroša. Och, Maroš. Vysoký 1,70 m. kakaové oči a ešte kakaovejšie vlasy. Tehličky na bruchu, svaly na rukách a tá najdokonalejšia postava akú som kedy videla. ( pravdaže po Simonovi ) " Prepáč!" Povedala som skleslo. " Ale dnes sa mi naozaj moc nedarí" " To som si už všimol" Povedal, zahľadel sa mi do očí, usmial sa, pohladkal ma po tvári a keď som ho obchádzala buchol ma po zadku. Ach nie,... Neznášam tento deň.


Keď som prišla domov, čakala ma ďalšia pohroma v podobe tony neumytého riadu čakajúceho len a len na mňa. Aspoň že som bola doma sama. Napadlo mi, že si zapálim, ale, akosi som si pomyslela na Simona a mamu, a nezapálila som si. Páni, začínam sama seba čo viac a viac prekvapovať. Zazvonil mi telefón. " Áno? Kto tam je?" Spýtala som sa, lebo mi volalo neznáme neznáme číslo. " Ahoj, láska" Povedal mi ten niekto, ktorý bol Simon. " Ahoj." Odpovedala som, a akoby sa všetky dnešné trápnosti začali roztápať a pomaly stekať z môjho srdca. " Napadlo mi, nepôjdeš dnes von?" "A kam?" " Tam kam nás nohy zavedú" To som na ňom mala najradšej tú tajomnosť. A naozaj, aj keby povedal to najnezmyselnejšie miesto, napr. " kadibudka" tak by som išla, lebo by som išla s ním.


Poumývala som teda riad a pripravila som sa. Môj chlapčenský hrudník som trošku pozdvihla push-up podprdou, za 7 eur ( Bože, taká strata peňazí!! ) A oči som si zvýraznila riasenkou a "mačacou" linkou. Troška hnedých tieňov, troška malinového lesku, navlnené vlasy a mohla som ísť. Simon ma čakal pred mojím domom. Keď som k nemu prišla, pobozkal ma na líce, chudák, tak veľmi túžil pobozkať ma konečne normálne, ale ja nenormálna som si otočila hlavu a nastrčila líce. Išli sme niekde, za nosom. Len sme išli a išli a rozprávali sa o našich cieľoch a podobne, až kým ma Simon zaskočil otázkou. " Počula si už o tej súťaži?" Počula. Ale, čo z toho mám keď nemám tanečného partnera? " Nešla by som prosím so mnou?" Spýtal sa ma s prosbou v očiach. Že či by som nešla? Ide sa do Londína. Skrz moje fóbie z ozajstného bozku, skrz všetko, som mu dala jasnú odpoveď. Pobozkala som ho. Bozk bol dlhý a plynulý a ja som cítila že z dnešných trapasov zostal na srdci iba tento, príjemný, teplí, hrejúci. Simon bol očarený, a tak isto aj ja. Až vtedy som si uvedomila ako ho mám rada. Ale, je to skutočná láska?


Antonia

Odpusť...

2. listopadu 2013 v 21:26 | Antonia Vierik
Odpusť...
Už ma to trápi, začína trápiť,
kým sa to vráti, začnem aj ja žiť
kedy to príde? žiaľ ma už škrtí,
slzy sú husté, zakryjú oči.

Nevidím nič, iba tmu hustú,
ach hlúpi žiaľ, konečne ustúp.
Neviem sa pohnúť, vstať z toho miesta,
vykročiť ďalej, do svojho hniezda.

Vletieť vysoko, ako tie vtáky,
byť ako z rozprávky, ako tie draky.
Odpusť, už nebudem,
už ani nechcem,

prosím ja sľubujem,
od hanby jachcem.
Miluješ, odpustíš? som taká trápna.
Milujem, a prosím, som taká škriepna.

Nemôžem, nebudem, nechcem ťa stratiť.
Snažím sa tajne svoj veľký žiaľ zakryť.
Láska je veliká, ja verím v lásku,
nesklamem maminka!

ľúbim ťa, krásku!


Antonia

Ballet dancer 10. časť

2. listopadu 2013 v 11:54 | Antonia Vierik
Ballet dancer 10. časť

Tákže, keď som si otvorila facebook nenašla som tam nič rozumné, iba pozvánky do hier ( Preboha! ) a na nástenke som objavila zdeptajúce fotky mojich "kamarátok" s textom " Som neuveriteľne škaredá, ale Boh ma takú stvoril" a pod nimi komentáre " Ale zlatko, čo to hovoríš? Veď si najkrajšia", - "Ale nie nie, ty si krajšia láska", Nezdržala som sa a napísala som tam " Ja som najkrajšia" A smiala som sa ďalšiu polhodinu keď mi začali vypisovať všetky faninky Kláry Maximovej, ako si dovoľujem niečo také povedať. Ha ha ha... Z toho vyplýva, na fb som nenašla vôbec nič zaujímavé. Tak teda, idem spať.

Ráno ma prebudil hrozný piskot budíka, ktorý mi pripomínal že ešte nie je víkend, ale piatok. Znudene som teda vstala, pohladkala som svoje morča ktoré už od rána pišťalo ako zmyslov zbavené, len aby som mu dala poriadnu dávku krmiva. Zbehla som dolu schodmi a opäť vyšla hore do kúpeľne, kde som sa musela dať do kopy. Vyzerala som, ako keby ma cez noc strieľali do ksichtu brokovnicou. Sakra! " Raňajkýyyyy!!!" Počula som mamu z dola, keď som si svoje havranie vlasy dávala do dlhého rovného copu. " Úž, už idém!" Kričala som na ňu. Na raňajky som mala akúsi vajcovú, no, nechcem povedať škaredo, ale vôbec mi to nechutilo. Keď som sa konečne vypravila z domu, slúchadlá opäť trónili v mojich ušiach a ja som išla do školy.



ČO? škola? Ja by som to skôr nazvala pekelné peklo! Tak, ale pekne po poriadku, keď som tam prišla, vyletel na mňa rovno na schodoch taký hlupák, mojej najlepšej kamošky slopužiak, ktorý váži asi dvojnásobok mojej váhy a prevrhol ma na schodoch a obaja sme skončili na sebe. Potom sa na mňa pozrel a povedal niečo v zmysle " Tak ideme na to cica?" A ja som mu povedala ( ak sa to tak dá nazvať, bolo to niečo mezi zasyčaním a zvriesknutím ) niečo v zmysle " Zmizni ty debil! " Postavila som sa a išla som si svojou cestou za sprievodu rehotu všetkých okoloidúcich, v rátane Maroša. A to ani z ďaleka nie je všetko!


Antonia