♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Utrápení tajomstvom

20. listopadu 2018 v 19:41 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Utrápení tajomstvom

V poslednej dobe sa neustále zamýšľam nad tým, či ľudia majú tajomstvá. Či ich chcú vôbec mať. Lebo nie len že nás sociálne siete nútia aby sme vedeli o všetkých všetko, ale nútia nás aj všetkým všetko povedať. Myslím že niečo takéto som už písala. Vieme vôbec, že nevieme nič?

Ľudia si vytvárajú virtuálnu totožnosť a nesú za ňu dôsledky. Sú posudzovaní podľa toho, koľko toho o danom človeku vedia. A vedia vôbec niečo, čo nechceme aby vedeli? A chce aby sme niečo nevedeli? Akoby bolo pre ľudí jednoduchšie vyzliecť sa úplne donaha pred všetkými ako niesť sklamanie z možného odsúdenia jedným človekom. Radšej rovno od všetkých a dúfať že sa z chyby stane trend, tak ako to bolo pri deravých rifliach.

Stredobodom vesmíru môže byť každý. Každý, kto si to o sebe myslí, každý kto donúti niekoho iného aby si to o ňom myslel. Sú veci, ktoré ľudia robia vedome bez toho aby si to uvedomovali. Ďalší paradox. Koľko krát sa mi už stalo, že som ľuďom závidela to, čo prezentovali. Koľko veľa krát. Nedokázala som si v tej chvíli uvedomiť, že to čo vidím je len to, čo vidieť môžem. Nuž, a ak je to naozaj všetko, tak akú cenu má človeka spoznávať ďalej?

Tajomstvá sú out. Neznášame nevedomosť a akoby si privlastňujeme kompletné osudy ľudí ktorých sledujeme na instagrame či facebooku. Stallkeri. Kedysi tesný čin, teraz zvyk, ktorý je tak veľmi populárny.

Občas uvažujem, či to prílišné odhaľovanie sa nestojí za tým, že sa snažíme zakryť niečo. Niečo. Človek sa aj z kože vyzlečie, aby ľudia videli jeho vnútro. Vidia ale jeho vnútro? To čo máme v sebe nie je to, z čoho sme.

Otázka teda znie, že či sme tajomstvá úplne stratili, alebo sa ich krvopotne snažíme viac a viac skryť, lebo sa bojíme kritiky a tak sa radšej uspokojujeme s verejnou mienkou nevedomosti.

Nevedomosť je to, čo nás robí smutnými, žiarlivými, sebavedomými, či šťastnými . Nevedomosť toho, že každá čierna má svoju bielu.

Možno je to tajomstvo, ktoré ani sami nevieme poriadne pomenovať.

Niečo, čo o ňom nikto nevie, napríklad to, že o nás vie každý všetko.

Ale, môžeme toto s istotou vedieť, keď nik ani len netuší...?

Antonia Vierik
 

Pochopíš, keď budeš mladšia

29. července 2018 v 18:39 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Pochopíš, keď budeš mladšia


Keď som bola malá, veľmi často som počula vetu "pochopíš, keď budeš staršia". Moje otázky "Prečo?" nemali konca, ale nasledovala stále tá istá odpoveď. Klamali mi. Som staršia, ale nechápem. Kde sa teda stala chyba?

Ako animátorka sa často a rada stretávam s deťmi. Spoločnosť berie deti ako... len deti. To je chyba. Sú naša budúcnosť a generácia ktorá po nás prevezme svet do svojich rúk a je hlúposť hovoriť im, "pochopíš keď budeš staršia/starší". Deti nie sú ničím ovplyvňované. Majú čistý pohľad na svet bez toho aby sa trápili čo si o nich pomyslí Ferko či Anička. Deti sú svoje. Deti nepochopia keď budú staršie bez toho aby im niekto nevysvetlil. Chceme teda povedať, teraz sa mi nechce, ale keď budeš staršia možno?.

Je veľmi inšpiratívne vidieť svet detí. Naozaj je.

Chcem tým povedať, že nemám rada keď si ľudia ktorí ma nazývajú dieťaťom myslia že je to nadávka. Byť dieťaťom znamená byť, no, proste znamená byť. Mám na svet svojský pohľad. Vo farebných obrazcoch z oleja vidím interferenciu, ale v oblekoch vidím zvieratká a veci ktoré možno ani nikdy neexistovali. Neriešim ľudí a bola by som rada keby oni neriešili mňa. Jeden človek mi raz povedal, že rozum máme na to, aby sme posudzovali činy druhých. Podľa mňa je toto najväčšia hlúposť. Rozum máme na to, aby sme posudzovali svoje činy.

Každý má iný pohľad, iný názor, iný príbeh. Každý teda robí chybu aj keď si myslí že to robí správne? A znamená to to, že nikdy nič nemôžeme urobiť tak ako by sa malo? A ako by sa malo? Och... kde sa stala chyba?

Príbeh a názory detí formujeme my. My sme ich vzorom, my sme to čo vidia a tým čo sa chcú stať. Keď budem veľká, chcem byť ako moja maminka, môj ocko, moja sestra, môj braček.

Každý by mal byť svoj. Riešiť seba a svoju cestu, na ktorej nerobí chyby. Všetko má svoj zmysel. Každý pád a zlyhanie. Niečomu nás to naučí, no a pokiaľ by sme teda pády pokladali za chyby, znamená to, že učiť sa je chyba?
Nepodceňujte deti. Nesúďte ľudí. Nemyslite si, že vek určuje množstvo mozgovej kapacity...

Ak to nechápete, pochopíte keď budete mladší.

Love, Antonia Vierik

KTO? ja?

10. března 2018 v 13:52 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

KTO? ja?

Buď sám sebou! Buď sebou! OU.. to sa nepodarilo, tak skúsim byť niekým iným. Budem iným.

Koľko mladých ľudí je niekým iným a sami nevedia kým? Koľko mladých ľudí neprezentuje a nechápe hodnoty života. Alebo, počíta sa hodnota človeka množstvom poldecákov ktoré do seba hodí, množstvom dievčat alebo chlapcov ktorých pretiahne, a počtom lajkov na fotkách? Množstvom sledovateľov? A koľko z tých "sledovateľov" by nás naozaj chceli sledovať? Poznať? Vidieť nás?

Som zhrozená a cítim sa zle. Viackrát som sa už zamýšľala nad tým že fuu to fakt asi ideme niekam do zadku. Ale po tom aká politická situácia nastala na Slovensku, po tom ako vidím ľudí ktorí boli kedysi mojimi priateľmi sa naozaj zamýšľam nad tým, či sa náhodou dobro nehrá s nami na schovávačku. Ja dúfam že sa hrá a je len dobre skryté.

Aký význam má prezentovať sa alkoholom? Aký význam má prezentovať sa cigaretami a trávou? Zamýšľam sa nad tým či nám tí ľudia chcú naznačiť že ich nebaví život a chcú sa zabiť alebo že majú nadbytok mozgových buniek ktoré si dobrovoľne ničia. Ten druhý prípad by bol asi lepší. Jasné že ja nie som čisto dobrý a slušný človek. Hah. Vôbec nie som. Ale nikdy som sa neprezentovala takýmto spôsobom. Nie je prirodzené ľudské nutkanie prezentovať sa v tom dobrom svetle? Takže buď sme nejakým spôsobom znegovali hodnoty, alebo ľuďom začala poriadne prepínať.

Najprv som sa chcela zamyslieť nad tým, čo je to politika. A Aká je tá naša politika, ale zistila som že to teda naozaj neviem. Iba počúvam a čudujem sa, čo všetko som nevedela. Čo všetko oni nevedia. Čo všetko ľudia nevidia.

To podstatné čo ma začalo hnevať je tá pseudo originalita. Pseudo módne výstreliky, pseudo štýly, pseudo hodnoty. Čo a prečo nás tak zmenilo? Čo nás núti snažiť sa stále hnať za niečím čo je vymyslené? Tak veľmi subjektívne. Veď originalita je našou podstatou. Tak prečo sa snažíme dať si masku a tak nájsť samého seba?

Dúfam že dobro je len dobre skryté.

Som odhodlaná hľadať ho všade!

Niekde som ho už zahliadla.

Antonia Vierik
 


Nikomu to nepoviem

11. prosince 2017 v 17:29 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Ale nikomu to nepoviem

Čo ak by som padala? Čo ak by som lietala? Čo ak by som sa dusila? Nikomu to nepoviem.

Keď sa mám zamýšľať nad tým čo by bolo keby bolo, roztrhne mi hlavu, a tak sa nebudem zamýšľať nad tým, čo by bolo keby , tak, ako by to možno každý čakal, ale nad tým čo ak je už to "čo ak".

Často krát myslím na to, čo všetko by som chcela povedať a čo všetko by som chcela zdieľať s ľuďmi ktorých mám okolo seba. A čo by bolo keby vedeli čo sa mi odohráva v hlave. Niekedy to neviem ani ja sama, pochopiť to čo sa mi odohráva v hlave. Občas, keď sa mi chce plakať začínam si uvedomovať že čo raz viac sa prepadám do hlúpej reality a uvedomujem si problémy. Uvedomujem si všetko čo chcem ale nič z toho nestíham a nemôžem, prichádzam o to, čo som kedysi mala a bola som odhodlaná nikdy to nepustiť, no a teraz mi to tíško, ako voda preteká z rúk a odchádza preč. A tak nemám čo som mala, nemám čo mám, nemám nič. Alebo, čo ak by som nemala nič?

Keby som mala niečo urobiť a mohla by som si vybrať medzi niečím zakázaným a dovoleným, asi by som si vybrala to zakázané. Veď, zakázané ovocie chutí najlepšie, nie? Ale čo ak je to zakázané až moc? Občas nemám v sebe odvahu. Odvahu aby som urobila niečo zakázané. Odvahu prelomiť ľady, odvahu rozhodnúť sa, odvahu povedať pravdu sama sebe. Priznať si to, čo sa už dávno stalo a čo v skutočnosti je. Ale, zamysleli ste sa niekedy nad tým, či to, čo je zakázané je naozaj zakázané? A čo je povolené, nemalo by byť zakázané? Je vražda horšia ako zlomenie srdca? A sú cigarety menej nebezpečné ako marihuana? A nie je sakra celý tento svet úplne šibnutý? Čo keby sme robili zakázané veci?

V duši toho mám tak veľmi veľa. Mám tam smútok, radosť, komédiu aj tragédiu, záchvat radosti aj depresiu. Mám tam všetko, všetko a ešte viac. Myslím, že každý jeden z nás. Čo všetko je ukryté hlboko v našich srdciach? A koľko krát by sme to chceli zo seba dostať von a tak veľmi túžime po tom, aby to , doriti, niekto konečne pochopil. V hĺbke duše viem, že to ale nepochopí nik, no ak aj áno, koho by to zaujímalo. Čo ak by sme nemali žiadne tajomstvá?

Cítim všetko. Ale presne to čo cítim, nikomu nepoviem.

Možno preto, lebo to sama neviem.


Antonia Vierik

Káva

6. října 2017 v 20:41 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Káva

Je veľa vecí, ktoré dokážu človeku zlepšiť náladu. Mne ju jednoznačne vždy zlepší káva. Viete, mierne horkastá, mierne sladká, veľmi voňavá, vášnivá... a tak ďalej. O káve by som toho vedela napísať veľa. Niekedy je ale taká úžasná, že sa to ani opísať nedá. Áno, mám vášeň pre kávu. Každý má vášeň pre kávu, záleží len na tom pre akú "kávu".

Celá čierna a horká. Aj taká môže byť káva. Čierna ako najtmavšia noc a trpká ako najhoršia nočná mora. Viete, keď sa jej napijete, je fakt zlá. Možno vás strasie, možno dostanete chuť zvracať. Možno sa vám už potom znechutí všetko ostatné, na čo ste dovtedy mali chuť. Stačí však, že si odpijete len kúsok takejto silnej čiernej kávy a napriek zlému pocitu, dojmu či chuti sa do vás dostane neskutočné množstvo energie, ktorú táto trpká káva ponúka. Nuž, a prečo by sme tú kávu pili, keby sme nečakali niečo viac ako horký nápoj?


Svetlá a sladkastá s mliekom v dokonalom vyvážení. Áno, aj taká vie byť káva. A stále plná energie avšak občas nám z nej môže byť poriadne ťažko... Teda minimálne mne sa to občas stáva. Dokonca niektorí odborníci tvrdia, že káva v kombinácii s mliekom môže byť rakovinotvorná. To je podľa mňa síce poriadne blbosť, ale... čo ja viem? Možno nie. Ale stále nie je zlá. Je to káva ktorú chceme s trochou risku. Čo ak...?

Takisto si môžeme dať aj ochutené laté. Mňáám že? Sladké, mliečne, skvelé. Ale je to káva? Jasné že je ale podľa mňa jej niečo chýba. Teda nie že by chýbalo ale chýba. Nie je tu tak veľa kofeínu ako v presse. Očakávame od tej kávy teda sladkosť alebo energiu? Laté je síce super, ale keď ho vypijeme veľa, môžeme sa presladiť a nakoniec, namiesto energie získame akurát tak bruchabôľ. Ale je to naše laté a nikdy doň nemusíme dávať zase až toľko cukru.

Je to zvláštne že? Koľko káv a predsa tá istá a stále s tou istou podstatou. Niekto považuje kapučíno či laté za "kávový nápoj", no podľa mňa je to stále káva. Hoci nie vždy tak aj naozaj chutí a prídeme do bodu, kedy nám začne liezť na nervy a začneme piť presso.

Nepísala som o káve. Teda áno, ale v skutočnosti som písala o tom aký všeliaky môže byť život. A koľko kombinácií má a je na nás aký život si navaríme, vypijeme a aké výsledky z neho budeme mať. Čierna káva je síce horká ale prináša výsledky, presso s mliekom je fajn, no môže to byť risk, no a llaté nedostane vždy toľko energie koľko chceme, hoci je sladké. Každého baví piť inú kávu lebo každý od nej očakáva niečo iné.


Nikdy som nikomu nevyčítala že pije turka alebo že pije picollo. Nech si každý pije takú kávu, aká mu chutí. No každému kto ju nepije poviem, že nemá lásku. Moje premotivované slová totiž znejú, že káva je láska a láska je život. No a plody dokonalosti sú deti kávy a maslového croasantu z tesca.

Nie som fanatik. Káva je v prenesenom význame život so všetkými jeho trápeniemi, starosťami, radosťami. So všetkým čo k nemu patrí. A každý život je iný a každý je skvelý. Chcem povedať, každá životná cesta. A každá má aj svoj cieľ, hoci je niekedy veľmi veľmi horká a tmavá. Prinesie výsledky. Som si tým istá.

Mám rada kávu. Milujem ju a vždy mi zlepší náladu. Ak ma nechápete, skúste to. Prosím.


Antonia Vierik

Leon Knu

16. května 2017 v 19:19 | Antónia Vierik |  Úvahy

Leon Knu

Často si vymýšľam postavy ktoré do môjho života nepatria a ani nikdy nepatrili, no a len sotva môžem vedieť, či niekedy patriť budú. Často krát keď počujem meno ktoré mi pripomína niečo a... zároveň nič. Pripomína mi niečo čo bolo a nebolo.

Vidíte svoje predstavy? Dokážeme vidieť to, čo sami vytvoríme ale stále to zostáva v našich hlavách? Vytvoriť si perfektný svet, ktorý je síce náš, no nikdy nám nebude skutočne patriť? Napriek tomu, že si myslíme že je skutočný... Jedného dňa sa zobudíme a zistíme že ... neexistuje.

Často si predstavujem veci , ktoré sa nikdy nestanú. Alebo.. aspoň si myslím že sa nikdy nestanú a potom závidím sama sebe a môjmu druhému ja, že to má hoci to nemám ja. Uf.. je to fakt dosť sentimentálne ale myslím si, že tí, ktorí to chcú chápať, chápu.

Poznám človeka, ktorý by pre mňa spravil čokoľvek. Človek ktorý má tak dobré srdce, že lepšie si neviete predstaviť. Volá sa Leon Knu, možno... Skrátka vytvorila som si s týmto človekom dokonalý svet. Budeme v ňom len ja a on a naše predstavy a naše radosti a starosti. Budeme cestovať po iných dimenziách a nikdy, nikdy neopustíme seba navzájom.
Niečo sa stalo a zrazu sa moje predstavy zrútili ako aj svet ktorý so si vysnívala. Zrútilo sa to, v čo som verila. Strašne to bolí a nedokážem si predstaviť že dokážem žiť vo svete ktorý je nič viac, len skutočný. Prišla som o niečo, čo som nikdy nevlastnila no viem, že už ani nikdy vlastniť nebudem... Ako by som aj mohla mať niečo čo mi nepatrí, niečo čo neexistuje.

Leon Knu asi vôbec nie je... teda aspoň google to tvrdí. Ale existoval... V mojej mysli a teraz, keď viem že nie je taký ako som ho videla, vidím jeho skutočnú podobu, ktorá nie je moja predstava. Konečne som skočila do reality a uvedomila som si, že to, čo si vysnívame je nie vždy je pravdivé. Ale keď sa spätne pozerám na zážitky, ktoré som zažila v realite s nereálnou predstavou, sú až neskutočne krásne a tie mi zostanú.


Na vlásku

27. dubna 2016 v 22:09 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Na vlásku

Dýcham veľmi rýchlo. Srdce mi pumpuje krv ako o život pri pocite, že od môjho rozhodnutia bude záležať celý môj ďalší život.

Ahojte moji drahí. Je 21:40 a ja práve teraz začínam po véľmi dlhej dobe (opäť) niečo písať. Asi by som mala ísť spať, ale nechce sa mi a zároveň viem že to budem ráno ľutovať. Ach... Tieto rozhodnutia. Opäť sa chystám zaplaviť vás spŕšku mojich múdrostí o zmysle a smere života a o tom ako sa rozhodnúť a o tom, ako sa snažím pochopiť samú seba.

Viete. V hlave mi víri kopa myšlienok a ja ich akosi neviem dať do súvislého textu. Začnem tým, že vás poprosím aby ste si predstavili nejaké ťažké rozhodnutie čo ste naposledy urobili a to, ako ste sa cítili keď ste sa rozhodli. K tomu nadväzuje prvá veta tohto článku. Nenávidím no zároveň milujem to, keď sa môžem rozhodovať sama za seba. Nie, nie som hlúpa. Len jednoducho ťažko zvládam, keď je na mňa stavaný veľký tlak zodpovednosti, hoci je to zodpovednosť za samú seba. Keď si predstavím, že mám urobiť alebo povedať niečo, čo môže úplne zmeniť celý môj život...

Zodpovednosť. Každý nejakú nesieme, keď nie za iných, tak minimálne za seba. No a vlastne keď za seba tak ja za iných, lebo aj napriek tomu, že často hovoríme "to je moja vec", nikdy to nie je LEN naša vec. Keby som sa práve teraz rozhodla, že vyjem celú chladničku (áno som hladná), ráno by naši nemali čo raňajkovať a tak by sa vlastne zo zdanlivo "mojej" veci stal problém všetkých čo so mnou žijú. Chápete? Jednoducho, keď sa povie, rozhodni sa, vždy je to pre mňa veľmi ťažké. Aj v úplných banalitách. Napríklad či si kúpim syrový rožok, alebo vanilkový... Či si oblečiem nohavice alebo sukňu, či poviem áno tomu, alebo tomu, či pôjdem študovať tam a tam, či budem pracovať.... On najväčších hlúpostí, po rozhodnutia ktoré sú zdanlivo najdôležitejšie v vašom živote. Paradoxom je, že ja sa vždy ťažšie rozhodujem, keď ide o maličkosti. Prečo?


Ha ha... asi ste z toho dosť zmätení že? No, priznám sa, že aj ja. Veď preto vlastne aj píšem, aby som si vyčistila hlavu. Téma týždňa je "nad priepasťou". Znie to dosť tragicky že. No chcem povedať, prečo by sme to mali vidieť len tragicky? Opäť obraz rozhodnutia, (rozhodnutie pre mňa znamená "byť nad priepasťou") ako náhle dám nejaké rozhodnutie, posuniem sa niekam inam. Už nie som na mieste, jednoducho idem ďalej a ďalej a ďalej, a tak sa môžem niekedy dostať tam, kde mám, alebo chcem byť. A aj zdanlivo zlé rozhodnutia nás niekam privedú. Niekam, kde asi máme byť.

Moji drahí. Tep sa mi spomaľuje, dýcham kľudnejšie, lebo napriek tomu, že ja dávam VERDIKT nad svojím životom, JA dávam verdikt nad svojím životom. Tá ťažoba, no zároveň voľnosť. A keď si toto uvedomíte, tak si uvedomíte, že na každej strane priepasti na ktorú sa vyberiete vás niečo čaká.


Robíme si vlastnú cestu naším životom popretkávanú rôznymi jamkami, jamami, či krátermi. Všetko zvládneme.


Antonia Vierik ♥

Vo vlastnom tieni

2. prosince 2015 v 19:48 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Vo vlastnom tieni


Aloha priatelia. Opäť som tu po vééľmi dlhej dobe sprevádzaná kopom múzi. Tak poďme na to.
Téma týždňa je "ve stínu" čiže "v tieni". Celkom zaujímavá a myslím si že teraz dosť, vážne dosť aktuálna téma. Niekedy si ani neuvedomujeme koľko vecí je v tieni. A verte mi, nie sú to len budovy po západe slnka ;-)



Ako prvé čo ma veľmi trápi a čo by som zo seba chcela dostať von je, že žijeme v tieni strachu. Strachu čo s nami bude, či sa správne rozhodnem, či niekoho náhodou neurazím, či urobím dobrý dojem a hlavne, či náhodou nepadne na môj dom atómová bomba. Toto som prehnala naschvál. Ale od útoku teroristov na Francúzsko je vážne celý svet zahalený do tieňu strachu. A keďže hovorím celý svet a aj ja patrím do tohto sveta ( aspoň z časti ) tým myslím aj seba. Bojím sa, alebo presnejšie bála som sa. Do pekla! Kto by už len chcel 3. svetovú? Pomaly som si však začínala uvedomovať, že je to opäť jeden zo spôsobov manipulácie, ktorý nám berie slobodu. Bojíme sa vycestovať, aby sme si zachránili život, lebo čo ak náhodou... A Aký zmysel bude mať, keď si zachránime život ale v skutočnosti ani akoby nebudeme mať čo zachraňovať? Fajn, aj toto bolo dosť tvrdé ale ja dúfam že viete ako som to myslela. Jednoducho, strach ľuďmi manipulujeme a my ani netušíme aké poklady sa skrývajú za tieňom strachu. Poklad talentu, poklad zážitkov, poklad možno objavov, ktoré by mohli zmeniť svet ale my sa bojíme, čo by na ten náš nápad povedali druhí... Čo by si pomysleli. A čo? Vari oni za nás žujú náš život ,aby s ním boli spokojní?

Zatieňujeme svoje schopnosti tým, že sa tak jednoducho necháme ovplyvniť inými. Aj ja som sa dávala. Záležalo mi, čo si pomyslia druhí ale teraz poviem naozaj väčšinu vecí ktoré si myslím, hoci sú niekedy zlé. Tí čo ma poznajú to môžu potvrdiť. Lezie mi na nervy nekonečná závislosť na druhých. Viete ako veľmi to obmedzuje? Ja viem.
Kamkovia moji ja nie som pesimista. Som optimista. Len sa tu snaží zo seba dostať von niečo, čo si jednoducho nemôžem nechať len pre seba.. Ako keď ste moc napitý, až moc, moc poznáte ten pocit? Tak nejako potrebujem dať zo seba von moje myšlienky. Tak dlho som nepísala.

Tieň. Je to jav ktorý vzniká keď nejaký predmet zabraňuje niektorým slnečným lúčom prejsť cezeň. Je to akoby nedostatok svetla. Nie je tam podobnosť aj s tým ľudským tieňom?


Zatieňujeme. Neumožňujeme vlastnému svetlu preniknúť do nás a naplno nás rozžiariť. Chápete? Bránime sami sebe tým že sa neustále niečoho bojíme. Tým nehovorím, že sa máme zdesilo vrhať do priepasti s vierou v nesmrteľnosť tela. Hovorím že sa nemôžeme báť vecí, ktoré nám dávajú nádej v lepší život. A hlavne sa nemáme báť samého seba a svojich názorov....

Presvieťme sa skrz na skrz. Ako vás mám ja rada.

Antonia Vierik

Čo by som vám povedala...

16. června 2015 v 11:55 | Antonia Vierik |  Úvahy

Čo by som vám povedala...

Ako prvé čo by som vám chcela povedať, moji milý priatelia je, že svet je krásny. Len niekedy je celkom popletený. Hlavne čo sa týka pohľadu seba samého na seba. Či už sa to týka pohľadu celého sveta a samotných ľudí v pohľade na svet, alebo pohľadu nás samých na seba. Na našu osobu, na naše ja.

Je dôležité aby ste vedeli, že každý z nás je krásny. Každý z vás je krásny. Každý z vás je taký originálny, aký len môže byť, pokiaľ zostane sám sebou. Sme totiž limitovaná edícia, a preto nikdy a nikomu nedovoľte, aby vás presvedčil, že nie ste dosť dobrý, pokiaľ sa budete snažiť byť dobrí. Lebo tento svet sa vás bude snažiť zmeniť.

Možností ako žiť je veľa. Sú aj tie dobré, aj tie zlé. Dôležité je rozoznať ich. Tak ako sú v rozprávkach draky a kráľovstvá, tak je to aj s možnosťami ako žiť. Môžete tancovať, spievať, hrať na hudobný nástroj, pomáhať druhým, robiť im radosť, no môžete aj kradnúť, podvádzať, zabíjať, drogovať... Výber je vždy na vás, no pamätajte, že to vždy ovplyvní aj ľudí okolo vás.


Život je nádherný, keď ho máte s kým žiť. Buďte vďačný svojím rodinám a priateľom za to, že sú vždy s vami. A priateľov si starostlivo vyberajte, lebo vždy platí s kým si, taký si.

Svet je úžasný a krásny. A možno prvé kroky v ňom budú neisté. Prvé vzťahy, priateľstvá, dôležité rozhodnutia pomocou ktorých sa budete musieť posúvať ďalej. A budete sa ich musieť naučiť riešiť. No pamätajte, že pokiaľ to budete robiť srdcom, bude to dobré. Lebo všetko čo robíme srdcom je z lásky, a láska je dobrá a pravdivá. A je jedno, či prvé kroky budú roztrasené a neisté, alebo priame a pevné. Dôležité že budeme kráčať, lebo len kráčaním sa naučíme chodiť životom.

-Ďakujem svojej skvelej sestre, ktorá použila posledné slová v mojom odkaze v čase keď som potrebovala pomoc. Je moja inšpirácia. Moja veľká sestra. Ďakujem Janielik ;-) ♥


Antonia Vierik

Marionety

15. června 2015 v 20:20 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Marionety

Marionety. Jednoduché bábky na nitkách, s ktorými niekto hrá divadlo. Kto s nimi hrá to divadlo? A je možné aby bábku anjela ovládal diabol?
Kolotoč klamstiev. Och, áno je všade okolo nás a možno to znie príliš romanticky, alebo epicky, ale áno, bolí ma z toho... srdce. Môžu sa stať klamstvá pravdou a môžu ovplyvniť druhých ľudí? Bojím sa, že áno. Poznám toľko ľudí, ktorí mi klamali. Tak veľa. A na prvý pohľad som si myslela, že sú skutočne dobrí. Neboli to len marionety v rukách klamára?
Bolí ma srdce. Bolí ma srdce z toľkých zrád ktoré sa v poslednom čase udiali. Udiali sa rýchlo a podľa mňa na základe jednej hlúpej skutočnosti a to tej, že som sa rozišla s chlapcom. Jednoducho som ho neľúbila. A tak som mu to povedala. A ukončila som to. Zdanlivo...
Teraz ma kopa ľudí možno nenávidí. A prečo? Lebo som štetka za to, že som niekomu dala kopačky? Je hlúpe rozmýšľať o tom takto, ale prečo si ľudia jednoducho nepovedia pravdu do očí? O koľko by to bolo ľahšie? O koľko menej bolesti.
Nechcem sa kvôli tomu trápiť. Fakt nechcem. Dnes bola v kostole kázeň o tom, že nemáme odplácať za zlé zlým. Nechcem odplácať za zlé zlým. Ale je to také sakra ťažké! Chcem utíšiť svoj hnev a smútok ktorý práve teraz cítim. No je to ťažké.
Herci, ešte k tomu s maskami na tvárach. Tak mi pripadajú niektorí dnešní ľudia. A práve kvôli nim strácam istotu, že moji priatelia, tí, o ktorých si myslím, že sú skutočne skutoční ma jednoducho tiež nemajú radi. A tak sa cítim v tomto pomýlenom svete dosť nanič. Veď uznajte, ako by ste sa cítili vy keby ste mali v živote jedného chlapca ( za čo sa mimochodom vôbec nehanbím ) a po rozídení s ním, na vás hovoria že ste štetka?
Možno toto znie ako spoveď. Vlastne, možno aj tak trochu je. Už to nemôžem dusiť v sebe, a svojom denníku. Nikomu týmto nechcem ublížiť , možno len pomôcť. Možno sebe a možno to je odo mňa sebecké. Ale naozaj ma to trápi. Trápi ma to, akí ľudia tu dnes sú. A keď sú takýto v teenegerskom veku, akí budú dospelí?
Ani ja nie som dokonalá. Nie, to naozaj nie som a mám množstvo chýb. No myslím, že takúto zradu som si nezaslúžila. Nie, nik mi nikoho nezabil a nie je to najväčšie zlo vo svete ale, keď vás zradí to, čo pre vás znamená fakt veľmi veľa, v mojom prípade priatelia, bolí to.
Bolí ma srdce. Bolí ma srdce z tých marionet ovládaných hercami v maskách. Možno sa niektorí zmenia. Och, a tak veľmi by som si to priala!
Bolí ma srdce. Ale každá bolesť sa raz vylieči. Každá maska sa raz opotrebuje, každé šnúrky sa raz roztrhnú, každé drevo raz zhnije, každá látka sa raz rozpadne. No a potom, pokiaľ si nevyrobia nové masky, šnúrky, drevá a látky, ľudia možno konečne začnú byť úprimní.
Ľúbim vás
Antonia Vierik

Další články


Kam dál