♥Zanechajte prosím niečo po sebe. Komentár, hodnotenie, pošlite mi správu. Nech je to blog, v ktorom budeme mať všetci niečo svoje♥

Antonia Vierik

Na vlásku

27. dubna 2016 v 22:09 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Na vlásku

Dýcham veľmi rýchlo. Srdce mi pumpuje krv ako o život pri pocite, že od môjho rozhodnutia bude záležať celý môj ďalší život.

Ahojte moji drahí. Je 21:40 a ja práve teraz začínam po véľmi dlhej dobe (opäť) niečo písať. Asi by som mala ísť spať, ale nechce sa mi a zároveň viem že to budem ráno ľutovať. Ach... Tieto rozhodnutia. Opäť sa chystám zaplaviť vás spŕšku mojich múdrostí o zmysle a smere života a o tom ako sa rozhodnúť a o tom, ako sa snažím pochopiť samú seba.

Viete. V hlave mi víri kopa myšlienok a ja ich akosi neviem dať do súvislého textu. Začnem tým, že vás poprosím aby ste si predstavili nejaké ťažké rozhodnutie čo ste naposledy urobili a to, ako ste sa cítili keď ste sa rozhodli. K tomu nadväzuje prvá veta tohto článku. Nenávidím no zároveň milujem to, keď sa môžem rozhodovať sama za seba. Nie, nie som hlúpa. Len jednoducho ťažko zvládam, keď je na mňa stavaný veľký tlak zodpovednosti, hoci je to zodpovednosť za samú seba. Keď si predstavím, že mám urobiť alebo povedať niečo, čo môže úplne zmeniť celý môj život...

Zodpovednosť. Každý nejakú nesieme, keď nie za iných, tak minimálne za seba. No a vlastne keď za seba tak ja za iných, lebo aj napriek tomu, že často hovoríme "to je moja vec", nikdy to nie je LEN naša vec. Keby som sa práve teraz rozhodla, že vyjem celú chladničku (áno som hladná), ráno by naši nemali čo raňajkovať a tak by sa vlastne zo zdanlivo "mojej" veci stal problém všetkých čo so mnou žijú. Chápete? Jednoducho, keď sa povie, rozhodni sa, vždy je to pre mňa veľmi ťažké. Aj v úplných banalitách. Napríklad či si kúpim syrový rožok, alebo vanilkový... Či si oblečiem nohavice alebo sukňu, či poviem áno tomu, alebo tomu, či pôjdem študovať tam a tam, či budem pracovať.... On najväčších hlúpostí, po rozhodnutia ktoré sú zdanlivo najdôležitejšie v vašom živote. Paradoxom je, že ja sa vždy ťažšie rozhodujem, keď ide o maličkosti. Prečo?


Ha ha... asi ste z toho dosť zmätení že? No, priznám sa, že aj ja. Veď preto vlastne aj píšem, aby som si vyčistila hlavu. Téma týždňa je "nad priepasťou". Znie to dosť tragicky že. No chcem povedať, prečo by sme to mali vidieť len tragicky? Opäť obraz rozhodnutia, (rozhodnutie pre mňa znamená "byť nad priepasťou") ako náhle dám nejaké rozhodnutie, posuniem sa niekam inam. Už nie som na mieste, jednoducho idem ďalej a ďalej a ďalej, a tak sa môžem niekedy dostať tam, kde mám, alebo chcem byť. A aj zdanlivo zlé rozhodnutia nás niekam privedú. Niekam, kde asi máme byť.

Moji drahí. Tep sa mi spomaľuje, dýcham kľudnejšie, lebo napriek tomu, že ja dávam VERDIKT nad svojím životom, JA dávam verdikt nad svojím životom. Tá ťažoba, no zároveň voľnosť. A keď si toto uvedomíte, tak si uvedomíte, že na každej strane priepasti na ktorú sa vyberiete vás niečo čaká.


Robíme si vlastnú cestu naším životom popretkávanú rôznymi jamkami, jamami, či krátermi. Všetko zvládneme.


Antonia Vierik ♥
 

Vo vlastnom tieni

2. prosince 2015 v 19:48 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Vo vlastnom tieni


Aloha priatelia. Opäť som tu po vééľmi dlhej dobe sprevádzaná kopom múzi. Tak poďme na to.
Téma týždňa je "ve stínu" čiže "v tieni". Celkom zaujímavá a myslím si že teraz dosť, vážne dosť aktuálna téma. Niekedy si ani neuvedomujeme koľko vecí je v tieni. A verte mi, nie sú to len budovy po západe slnka ;-)



Ako prvé čo ma veľmi trápi a čo by som zo seba chcela dostať von je, že žijeme v tieni strachu. Strachu čo s nami bude, či sa správne rozhodnem, či niekoho náhodou neurazím, či urobím dobrý dojem a hlavne, či náhodou nepadne na môj dom atómová bomba. Toto som prehnala naschvál. Ale od útoku teroristov na Francúzsko je vážne celý svet zahalený do tieňu strachu. A keďže hovorím celý svet a aj ja patrím do tohto sveta ( aspoň z časti ) tým myslím aj seba. Bojím sa, alebo presnejšie bála som sa. Do pekla! Kto by už len chcel 3. svetovú? Pomaly som si však začínala uvedomovať, že je to opäť jeden zo spôsobov manipulácie, ktorý nám berie slobodu. Bojíme sa vycestovať, aby sme si zachránili život, lebo čo ak náhodou... A Aký zmysel bude mať, keď si zachránime život ale v skutočnosti ani akoby nebudeme mať čo zachraňovať? Fajn, aj toto bolo dosť tvrdé ale ja dúfam že viete ako som to myslela. Jednoducho, strach ľuďmi manipulujeme a my ani netušíme aké poklady sa skrývajú za tieňom strachu. Poklad talentu, poklad zážitkov, poklad možno objavov, ktoré by mohli zmeniť svet ale my sa bojíme, čo by na ten náš nápad povedali druhí... Čo by si pomysleli. A čo? Vari oni za nás žujú náš život ,aby s ním boli spokojní?

Zatieňujeme svoje schopnosti tým, že sa tak jednoducho necháme ovplyvniť inými. Aj ja som sa dávala. Záležalo mi, čo si pomyslia druhí ale teraz poviem naozaj väčšinu vecí ktoré si myslím, hoci sú niekedy zlé. Tí čo ma poznajú to môžu potvrdiť. Lezie mi na nervy nekonečná závislosť na druhých. Viete ako veľmi to obmedzuje? Ja viem.
Kamkovia moji ja nie som pesimista. Som optimista. Len sa tu snaží zo seba dostať von niečo, čo si jednoducho nemôžem nechať len pre seba.. Ako keď ste moc napitý, až moc, moc poznáte ten pocit? Tak nejako potrebujem dať zo seba von moje myšlienky. Tak dlho som nepísala.

Tieň. Je to jav ktorý vzniká keď nejaký predmet zabraňuje niektorým slnečným lúčom prejsť cezeň. Je to akoby nedostatok svetla. Nie je tam podobnosť aj s tým ľudským tieňom?


Zatieňujeme. Neumožňujeme vlastnému svetlu preniknúť do nás a naplno nás rozžiariť. Chápete? Bránime sami sebe tým že sa neustále niečoho bojíme. Tým nehovorím, že sa máme zdesilo vrhať do priepasti s vierou v nesmrteľnosť tela. Hovorím že sa nemôžeme báť vecí, ktoré nám dávajú nádej v lepší život. A hlavne sa nemáme báť samého seba a svojich názorov....

Presvieťme sa skrz na skrz. Ako vás mám ja rada.

Antonia Vierik

Čo by som vám povedala...

16. června 2015 v 11:55 | Antonia Vierik |  Úvahy

Čo by som vám povedala...

Ako prvé čo by som vám chcela povedať, moji milý priatelia je, že svet je krásny. Len niekedy je celkom popletený. Hlavne čo sa týka pohľadu seba samého na seba. Či už sa to týka pohľadu celého sveta a samotných ľudí v pohľade na svet, alebo pohľadu nás samých na seba. Na našu osobu, na naše ja.

Je dôležité aby ste vedeli, že každý z nás je krásny. Každý z vás je krásny. Každý z vás je taký originálny, aký len môže byť, pokiaľ zostane sám sebou. Sme totiž limitovaná edícia, a preto nikdy a nikomu nedovoľte, aby vás presvedčil, že nie ste dosť dobrý, pokiaľ sa budete snažiť byť dobrí. Lebo tento svet sa vás bude snažiť zmeniť.

Možností ako žiť je veľa. Sú aj tie dobré, aj tie zlé. Dôležité je rozoznať ich. Tak ako sú v rozprávkach draky a kráľovstvá, tak je to aj s možnosťami ako žiť. Môžete tancovať, spievať, hrať na hudobný nástroj, pomáhať druhým, robiť im radosť, no môžete aj kradnúť, podvádzať, zabíjať, drogovať... Výber je vždy na vás, no pamätajte, že to vždy ovplyvní aj ľudí okolo vás.


Život je nádherný, keď ho máte s kým žiť. Buďte vďačný svojím rodinám a priateľom za to, že sú vždy s vami. A priateľov si starostlivo vyberajte, lebo vždy platí s kým si, taký si.

Svet je úžasný a krásny. A možno prvé kroky v ňom budú neisté. Prvé vzťahy, priateľstvá, dôležité rozhodnutia pomocou ktorých sa budete musieť posúvať ďalej. A budete sa ich musieť naučiť riešiť. No pamätajte, že pokiaľ to budete robiť srdcom, bude to dobré. Lebo všetko čo robíme srdcom je z lásky, a láska je dobrá a pravdivá. A je jedno, či prvé kroky budú roztrasené a neisté, alebo priame a pevné. Dôležité že budeme kráčať, lebo len kráčaním sa naučíme chodiť životom.

-Ďakujem svojej skvelej sestre, ktorá použila posledné slová v mojom odkaze v čase keď som potrebovala pomoc. Je moja inšpirácia. Moja veľká sestra. Ďakujem Janielik ;-) ♥


Antonia Vierik
 


Marionety

15. června 2015 v 20:20 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Marionety

Marionety. Jednoduché bábky na nitkách, s ktorými niekto hrá divadlo. Kto s nimi hrá to divadlo? A je možné aby bábku anjela ovládal diabol?
Kolotoč klamstiev. Och, áno je všade okolo nás a možno to znie príliš romanticky, alebo epicky, ale áno, bolí ma z toho... srdce. Môžu sa stať klamstvá pravdou a môžu ovplyvniť druhých ľudí? Bojím sa, že áno. Poznám toľko ľudí, ktorí mi klamali. Tak veľa. A na prvý pohľad som si myslela, že sú skutočne dobrí. Neboli to len marionety v rukách klamára?
Bolí ma srdce. Bolí ma srdce z toľkých zrád ktoré sa v poslednom čase udiali. Udiali sa rýchlo a podľa mňa na základe jednej hlúpej skutočnosti a to tej, že som sa rozišla s chlapcom. Jednoducho som ho neľúbila. A tak som mu to povedala. A ukončila som to. Zdanlivo...
Teraz ma kopa ľudí možno nenávidí. A prečo? Lebo som štetka za to, že som niekomu dala kopačky? Je hlúpe rozmýšľať o tom takto, ale prečo si ľudia jednoducho nepovedia pravdu do očí? O koľko by to bolo ľahšie? O koľko menej bolesti.
Nechcem sa kvôli tomu trápiť. Fakt nechcem. Dnes bola v kostole kázeň o tom, že nemáme odplácať za zlé zlým. Nechcem odplácať za zlé zlým. Ale je to také sakra ťažké! Chcem utíšiť svoj hnev a smútok ktorý práve teraz cítim. No je to ťažké.
Herci, ešte k tomu s maskami na tvárach. Tak mi pripadajú niektorí dnešní ľudia. A práve kvôli nim strácam istotu, že moji priatelia, tí, o ktorých si myslím, že sú skutočne skutoční ma jednoducho tiež nemajú radi. A tak sa cítim v tomto pomýlenom svete dosť nanič. Veď uznajte, ako by ste sa cítili vy keby ste mali v živote jedného chlapca ( za čo sa mimochodom vôbec nehanbím ) a po rozídení s ním, na vás hovoria že ste štetka?
Možno toto znie ako spoveď. Vlastne, možno aj tak trochu je. Už to nemôžem dusiť v sebe, a svojom denníku. Nikomu týmto nechcem ublížiť , možno len pomôcť. Možno sebe a možno to je odo mňa sebecké. Ale naozaj ma to trápi. Trápi ma to, akí ľudia tu dnes sú. A keď sú takýto v teenegerskom veku, akí budú dospelí?
Ani ja nie som dokonalá. Nie, to naozaj nie som a mám množstvo chýb. No myslím, že takúto zradu som si nezaslúžila. Nie, nik mi nikoho nezabil a nie je to najväčšie zlo vo svete ale, keď vás zradí to, čo pre vás znamená fakt veľmi veľa, v mojom prípade priatelia, bolí to.
Bolí ma srdce. Bolí ma srdce z tých marionet ovládaných hercami v maskách. Možno sa niektorí zmenia. Och, a tak veľmi by som si to priala!
Bolí ma srdce. Ale každá bolesť sa raz vylieči. Každá maska sa raz opotrebuje, každé šnúrky sa raz roztrhnú, každé drevo raz zhnije, každá látka sa raz rozpadne. No a potom, pokiaľ si nevyrobia nové masky, šnúrky, drevá a látky, ľudia možno konečne začnú byť úprimní.
Ľúbim vás
Antonia Vierik

Hybaj sa smiať!

15. dubna 2015 v 20:21 | Antonia Vierik |  Téma týždňa
Hybaj sa smiať!

Prečo táto téma týždňa znie tak veľmi... Hmmm, pesimisticko-smutno-posmievačno-zle? Ahmm. To je ale kombinácia, čo? Asi dosť zlá, nuž ale, prečo by téma o smiechu mala byť pesimisticko-smutno-posmievačno-zlá? Tak si z takejto témy (fakt sa mi to už nechce opakovať, však vy viete ) urobím úplný opak. Optimisticko-veselo-neviazane-dobrú. Čo vy na to? Lebo smiech, ten je podľa mňa jedna z vecí, bez ktorej by som naozaj nedokázala existovať. FAKT!



Keby ste sa spýtali hocikoho kto ma pozná, dosvedčí vám, že ja bez smiechu, no proste to nie som ja. Niekedy sa v sebe a mojom mega dobrom kamošovi - úsmeve - dosť strácam. Sú dokonca chvíle, keď si už naozaj pripadám ako najväčší retard na svete. No a to je na tom najhoršie, že potom sa začnem smiať ešte viac. Spolu s mojou naj kamoškou - teraz je to pre zmenu človek - Vikou, sa fakt nedokážeme nesmiať aspoň raz za 5 minút. A viete ako nám je dobre? Neskutočne! Len sa smejte! Smejte sa. Je úplne jedno čo si budú myslieť iní. Dokonca, pri smiatí namáhate brušné svaly a tak sa môže stať, že budete mať o čosi lepšie bruško, keď sa budete smiať ako keby ste sa stále len mračili. Okrem toho, vaša krásna usmievavá tvárička sa o veľa menej namáha keď vykúzľuje úsmev, ako keď vykľajuje(??) zamračenie.


Celkom dosť dôvodu na to prečo sa smiať, nie? Veď, smiech je zdravý, hoci, niekedy tak naozaj nevyzerá... :D Každopádne, úsmev je aj krásny. Do tela nám vylučuje endorfíny, a potom sme šťastní. Prečo nebyť šťastný úplne zadarmo? Jesko! Je to fakt úžasné. Keď sa potápate a topíte, neviete dýchať a po nádychu sa opäť ponárate skúmať tú nádhernú krajinu smiechu. Najlepšie na tom je, že smiať sa môžete na čomkoľvek. Celý svet je smiešny. Je smiešne, že niektoré zvieratá sú čistotnejšie ako ľudia, že niekomu pripadá hlúpe keď sa niekto smeje, dá sa smiať aj sami na sebe, na smiechu iných, na maličkosti jednej bunky a nad veľkosťou celého tela, ktoré je y tých malinkých buniek poskladané. Svet je krásny, je fascinujúci, je očarujúci, je smiešny, no nie je zlý. A ak si to myslíte, zlým ho robia len ľudia, zlým si ho robíme sami. Lebo sa nedokážeme smiať. Nedokážeme byť šťastní.



Smejme sa! Darujme seba aj iným šťastie, ktoré je dobrou závislosťou. Len sa smejme!


Antonia Vierik

Šelma

23. března 2015 v 19:01 | Antonia Vierik |  Téma týždňa
Šelma
Dýchala som rýchlo. Dýchala som tak rýchlo, až som si myslela že moje pľúca to nezvládnu. Myslela som si, že moje srdce nebude stíhať tak rýchlo pumpovať krv. Myslela som si, že sa už nikdy nezobudím z tejto nočnej mory.


Prudko som sa posadila na posteli. Celá spotená a zadychčaná som si prehrabla vlasy a bola šťastná, že to bol skutočne len sen. "Kľud Antónia, kľud, ukľudni sa, je to len sen..." Pokúsila som sa usmiať a pozrela som sa do zrkadla napravo od mojej postele. Moje dlhé kučeravé vlasy mi splývali po chrbte. Bola som pekná. Hnedé karamelové oči iskrili strachom, no zároveň radosťou. Vykročila som z izby do kúpeľne, zmyla zo seba ten sen a išla som si dať raňajky. Sedela som a prežúvala chlieb zatiaľ čo moja mama vyšla zo spálne v nočnej košeli a usmial sa na mňa. "Už si hore? Tak skoro?" Prevrátila som oči. " Mami...umhm.. Vieš, ja mám školu. A musím vstávať o pol šiestej stále." Usmiala sa na mňa. Milujem jej úsmev. Dojedla som, prehodila som si tašku cez plece a keď som vyšla von, ožiarili ma krásne slnečné lúče. Bude pekný deň. Viem to.. Alebo nie?


"Hej, hej! Tonča! Veď haló! Ignorant! Antónia!" Otočila som sa. Dobiehala ku mne zadychčaná Erika. "Akože, mohla by si aspoň zastať... keď na teba volám..." Bola fakt celá zadychčaná."Vieš čo sa včera stalo?" "Uhm?" Zamrmlala som s nezáujmom. "V lese našli stopy...stopy tigra Tončs..." Zdvihla som hlavu a pozrela na Eriku. "Erika, mlč! Rozumieš, mlč!" "Dúfam ale, že je ti jasné, že sa to bude zdať každému podozrivé. Na Slovensku sa v živote tigre nevyskytovali, nie to ešte v Ružomberku. Tonča, mala by si s tým niečo robiť" Prudko som sa otočila a zavrčala na Erku. "A čo asi tak mám podľa teba robiť? Čo sa mám zabiť? Alebo čo?" O krok ustúpila. Cítila som ako sa mi zdvihol tep a vedela som, že už nemám oči ako normálneho dievčaťa a cítila som na perách moje očné zuby. "Tonča? Prosím.. aspoň tie zuby.. ono.. vrčanie prežijem ale toto je už moc, hoci to je... sexi, bojím sa ťa." Zhlboka som sa nadýchla. Boli sme už skoro pri škole a ja som vyzerala ako dravec ktorý je práve na love. Hoci som ešte nebola celá premenená. Poobzerala som sa a schmatla Eriku za rameno. Zašli sme do kríkov. "Zavolám, ehm, Samovi?" "Šibe ti?? Erika, uvedomuješ si, že som tiger? Uvedomuješ si to? Čo by na to povedal asi tak Samo? Jeeej, Tonča, vydávaš sexi zvuky, nechceš ísť so mnou na prechádzku cica?" Erika sa začala rehotať ako bláznivá. Okolo nás sa stále premávali žiaci, ktorí nás dúfam nevideli. Takže to nebola nočná mora. Je zo mňa dravec.


Po dosť dlhej chvíľke ticha prehovoril Samo. "Veď, akože, okej, v pohodke, mne nevadí že si tiger len... nezješ ma?" Doriti! Fakt chodím s takým magorom? Aj keď.. ľúbim ho. "Pozri, Samko. Hlavne o tom pomlč a nie, nezjem ťa o to sa neboj. Pokiaľ sa ty nezmeníš na zajaca, alebo tak, bude to ok.." Zatiaľ, dúfam... pomyslela som si. Fajn, vedel to Samo, môj mimoriadne úžasný, no aj eee, ako by som to povedala, niekedy nechápavých chlapec a moja najlepšia kamoška. Fajn, zatiaľ jem králikov a neohrozujem ľudí... Fajn... Ale čo bude ďalej?


Antonia Vierik

-nebojte sa, nie som tiger :D Príbeh je úplne vymyslený, to že tam používam známe mená, neznamená že je pravdivý :D :)

Plač Zeme

4. března 2015 v 18:36 | Antonia Vierik |  Básne

Plač Zeme


Presýpa sa pomedzi prsty,
ťahá ma dole, niekam do tmy.
Čo niekedy človek spustí,
to prepichne ho jeho hrotmi.

Padám v priepasť a splývam v tme,
ach človek, kedy sa už poučíš?
Planéta naša, drahá Zem,
snáď niekedy nám odpustíš.

I hniloba je lepšia, jak ľudský čin,
čo Zemi smrťou pohrozil.
Ako len môžeš, ty, ach ty...
Pozri sa von, čo si urobil?


Na Zemi smeti, predtým skryté,
ľudia jak zvery, zlom sú sýte.
Hovorím o tom, o tom obojakom.
Čo z duše, i z ľudských rúk sa na zem vyhodí.

Cítim sa cítim, ako pod oblakom.
Čo človek dnes srdcom zacíti?
Ničíme zem, či špinou z vecí,
alebo z nás.

Povedz človek či si sa poučil...

čítaj zas a zas.


Antonia Vierik

Dá sa ešte viac?...

28. února 2015 v 18:34 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Dá sa ešte viac?...


Ešte ma napadlo, že o tomto som ešte nikdy nepísala a to je smutné, lebo nepochváliť sa s takým veľkým pokladom ako mám práve ja, je veľmi zlé. Mám poklad. Poklad ktorý ma veľmi ľúbi a ja ľúbim ten poklad. Poklad ktorý je krásny, múdry, láskavý, lákavý a neodolateľne úžasný.



Môj poklad sú moji priatelia. Vravím o tých skutočne skutočných priateľoch. Takých, ktorí vás pochopia aj keby ste im vysvetľovali teóriu relativity po čínsky. Takých, ktorým nevadí, keď som strapatá, zababraná dajme tomu od horčice, džemu, múky a sladkej vody naraz. ( Áno, aj taký pocit som už zažila). Môj poklad mám ukrytý hlboko v srdci a nehodlám ho nikdy z neho pustiť. Poklad ktorý mám na mysli sa skladá z týchto častí: Siska, Janka a Vika :3 To tak veľmi cenné čo tu, na tejto pobláznenej zemi mám.


Poznám ľudí, ktorí by neverili, že skutočne existuje až taká kamarátska láska. A, ani ja tomu neverím. Toto nie je kamarátska láska. Toto je sesterská láska. Taká, pri ktorej si aj vynadáte, ale... z LÁSKY! Viete, niekedy si pomyslím, prečo práve ja a tieto tri čvargy ( ľúbim vás baby ) sme sa stretli. Lebo svet sa prevracia hore nohami keď sme spolu. Svet plynie tak pomaly, no zároveň rýchlo a my sa pretekáme s vetrom, a letíme o preteky s vtákmi. My nesedíme a nečumíme do mobilov, my hľadáme dušu a telepatické prepojenie v každej z nás. My hľadíme do očí. A každá z týchto troch mojich krásnych pokladov má tie najkrajšie oči na svete. Lebo v každých očiach, sa ukrýva práve tá jedna, ktorej patria, práve tá jedna, nefalšovaná ONA.


Áno,... Toto znie ako vyznanie lásky, ale prečo by to vlastne nemalo byť vyznanie lásky? Včera som išla za nimi s tým, že ich uvidím. Ale keď som prišla do mesta a zistila som, že oni my vlastne pripravili oneskorenú narodeninovú oslavu... Okej, nebola to párty, hoci, všade kde sme my je párty, ale urobili pre mňa veci, pri ktorých som sa rozplakala. Od šťastia. Vážne, dovtedy som neverila, že ma môžu mať tak veľmi radi.


Moje nádherné pokladíky, veľmi sa vám chcem týmto poďakovať že ste. A hlavne, že ste tu so mnou. A veľmi, veľmi vás mám rada. Fakt veľmi!! :D



Pre tých podľa ktorých tento článok nemá zmysluplnú všeobecnú hodnotu, vedzte, že má. Je to dôkaz, že skutočne skutočné magické a zázračné priateľstvo naozaj existuje. Len treba hľadať, čakať a dúfať. ♥


Antonia Vierik

Malý – veľký zázrak

9. února 2015 v 18:37 | Antonia Vierik |  Téma týždňa

Malý - veľký zázrak

Liek na každú bolesť. To je téma týždňa a ja presne viem čo je ten zázračný liek. Vlastne, je ich dosť veľa a myslím, že každý jeden človek má vyvinutý sám pre seba liek, ktorý vždy pomôže. Niekto, napríklad aj ja ich má hneď aj viac.

Prvým liekom ktorý mi zaručene vždy pomôže je písanie. Áno, písanie. Písanie svojich myšlienok na papier a posťažovať sa vlastne sama sebe a niekedy vlastne aj vám. Darovať papieru svoje pocity. Papieru, no niekedy je veľká irónia že ten obyčajný papier dokáže pomôcť viac, ako niektorí ľudia. Či už píšme do denníka, píšem úvahy, píšem básne alebo hocičo iné, je to podľa mňa aj určitý druh samomluvy... Really, rozprávam sa vlastne s neživým predmetom, no vskutočni sa nad tými slovami zamýšľam ja a aj si sama odpovedám. Vlastne to robím aj práve teraz a viete čo? Vôbec mi to neprekáža, vždy to pomôže a naozaj naozaj mám rada, keď môžem písať... Niekedy si hovorím, že by som asi mala byť nejaká politička, keď mám strašnú potrebu vyjadriť svoj názor.. Prečo nie je viac rétorických súťaží? :D Okej... pokračujeme v zázračných liekoch na telo, aj dušu.


Ďalším zaručeným liekom je modlitba. Vždy keď som šťastná, alebo smutná, mám problémy, alebo sa mám dobre, vždy volám tam hore, k môjmu Ockovi, ktorý ma tak isto vždy rád a s pochopením vypočuje. A tak veľmi ma miluje. Myslím že aj vy, ktorí ste neveriaci niekedy voláte. Voláte k niekomu, niečomu hoci neveríte v Boha. No voláte po niekom, jednoducho o niektoré veci sa potrebujete s niekým podeliť, hoci ste práve v tej chvíli sami. Teda, aspoň si to myslím. Jendoducho, chcem povedať, že modlitba je jedinečný spôsob ako sa zdôveriť Niekomu o kom ste si istý že vás vypočuje a vždy vám pomôže. Vždy ♥


Ďalším liekom na dušu je pre mňa hudba. Hudba, ktorá ma v sebe plno emócií a pomáha vám zvládnuť niektoré situácie. No väčšinou ste na to sami. S hudbou v objatí. Možno sa to bude zdať niekomu čudné, no ja najviac emócií pociťujem pri rockovej hudbe, hoci, nie vždy je vhodná, nedá sa počúvať 2 hodiny v kuse, to uznávam, no niekedy mi vie veľmi pomôcť. Aj keď píšem počúvam hudbu. Aj práve teraz a, cítim sa voľne a píšme vám všetko čo mi napadne. Mohla by som to povedať aj tak, že hudba vo mne prebúdza ducha. :)


Toto sú lieky, ktoré zaručene pomáhajú mne. Pomáhajú mojej duši, môjmu telo, mojej mysli, mojej tvorivosti. A čo vaše zázračné lieky?

Antonia Vierik

Ach ach... Chlapci, chlapci, chlapci

24. ledna 2015 v 19:31 | Antonia Vierik |  Názory, názory, názory...

Ach ach... Chlapci, chlapci, chlapci


Môj drahý Samko. Tento článok je ako argument alebo proti článok proti tomu tvojmu " Ach ony". Tento tvoj článok, kde všetko váľaš na nás. Na nás, také krásne a krehké stvorenia. Na nás ženy.

Vravíš, že ženy skupinkujú. Že skupinkujú mužov do nejakých divných skupín. Do akých to? Že svalnatí, divní a úchylní? Vôbec nie. Ženy berú chlapov ako jednu skupinu. Proste chlapi. A to samo o sebe je diagnóza.


Môj skromný názor na to je, že neskupinkujú ženy, ale chlapi sa sami rozdeľujú do akýchsi divných skupín. Celkom nezmyselných, nie? Načo sú skupiny keď sa z nich dá ľahko dostať, a ľahko sa dá dostať aj do nich. Z týpka sa môže stať svalnáč, zo svalnáča úchylák a z úchyláka nejaký týpek, ktorý nevie kde je sever. Táto posledná možnosť je podľa mňa dosť možná a pravdepodobná. Ehm.. Okej, ale o tomto nechcem hovoriť. Ide o to, že podľa mňa vy chlapi vytvárate skupinky podľa postavenia nie medzi ženami, ale medzi vami, alfa samcami a možno nejaké malé percento za to môžu aj ženy.



Čo podľa teba znamená to, že po svalnatých ide najviac báb? Nejde tam len o tie svaly. Ide tam o to, čo si chlapec myslí. Myslí si, že po ňom pôjdu baby a tak po ňom idú. To sa nedá poprieť, je to príťažlivosť a nie len tá fyzická je to charakter. Tak isto je to aj s tými týpkami... Nemyslia si v podstate nič.. uhm, ak to tak môžem povedať a pre to na nich majú aj baby neutrálny názor. Ono to je, je to jednoducho záhadné tajomstvo príťažlivosti.



Chlapci, chlapci, chlapci. Dievčatá vás majú veľmi radi, no vy ich musíte mať radi tiež a neváľať všetko na ne. Tento článok je celkom krátky no nie? Hej, ale čo viac by som napísala? Akurát by som to zhrnula do pár viet, nie? :)

Žiadne skupiny chlapcov neexistujú. Skupiny si vytvárate len vo svojich krásnych tekvičkách a potom si myslíte že vás tak isto vnímame aj my. A to nie je pravda.


Mám ťa rada Samko ;-) :)


Antonia Vierik

Kam dál